2.2 Koncil v Kostnici, vznik husitizmu a prepuknutie husitskej revolúcie
Husitstvo bolo radikálne reformné hnutie, hlásané majstrom Jánom Husom a žiadajúce ďalekosiahlu reformu cirkvi súvisiace najmä s tzv. husitskou revolúciou v rokoch 1415–1436. Moderné dejepisectvo o jeho význame vedie diskusie. Jeho zakladateľ Ján Hus bol ovplyvnený anglickým teológom Johnom Wicliffom a čiastočne aj hnutím valdéncov. Za husitskej revolúcie existovali tri hlavné prúdy: radikálni táboriti, centristickí orebiti, po Žižkovej smrti nazývaní sirotkovia, a umiernení Pražania. Zatknutie Jana Husa v Kostnici (1414) vyvolalo v českých krajinách veľké napätie a stavy volali po tom, aby cisár Žigmund Luxemburský Husa prepustil. Po Husovej smrti na Kostnickom koncile 6. júla 1415 začali otvorené nepokoje, najmä proti kléru a rehoľníkom, takže dokonca aj arcibiskup musel utiecť. Kráľ Václav IV., vedený aj svojím odporom voči Žigmundovi, rovnako ako svojou manželkou, naklonenou Husovým priaznivcom, túto revoltu podporoval. Pápež Martin V, ešte ako kardinál,
sa zasadzoval o boj proti názorom, ktoré koncil odsúdil, potreboval však k tomu spoluprácu kráľa Václava. Roku 1418 získava Žigmund svojho brata Václava na stranu koncilu, pretože náboženská vojna bola na spadnutie. Vodcovia husitského hnutia a vojenskí velitelia museli opustiť krajinu a katolícki kňazi boli dosadení späť na svoje miesta. Najmä po smrti kráľa Václava v roku 1419 dochádzalo v krajine k najrôznejším stretom. Defenestrácia cisárovi verných konšelov a radných z okien pražskej novomestskej radnice a sústreďovanie husitov v mestách aj v horských oblastiach boli začiatkom husitskej revolúcie a vojen, ktoré potom nasledovali. V roku 1420 husiti stanovili svoj program v takzvaných Štyroch pražských artikuloch. V tom istom roku založili mesto Tábor, ktoré sa potom stalo centrom husitskej revolúcie. Od jari1419 sa husiti schádzali v jednotlivých krajoch Čiech, na návršiach a kopcoch, chodievali ozbrojení. Najväčšie púte boli pri Hradci na hore Oreb a v južných Čechách na hore Tábor. Otvorené bojové vystúpenie husitov v Prahe zorganizoval v lete a v jeseni 1419 Ján Želivský, ktorý zaútočil vo svojich kázňach proti feudálom a prudko napadol kráľa Václava IV. Nové nepokoje nastali v septembri 1419 po správe smrti kráľa. K bojujúcemu ľudu sa pridal veliteľ vyšehradskej posádky Ján Žižka z Trocnova. Husiti sa rozštiepili na dva základné prúdy. Na radikálne a ľudové krídlo.
Strediskom ľudového krídla bolo mesto Tábor, ktoré v predstavovanom revolučnom vystúpení požadovalo odstránenie feudálneho poriadku a nastolenie spoločenskej rovnosti, na umiernené, meštianske krídlo usilujúce sa iba o reformu cirkvi. Radikálnu časť husitov tvorila pražská chudoba a vidiecky ľud, umiernených predstavovalo najmä pražské meštianstvo a šľachta. Táborskí husiti sa usilovali položiť základy novej spoločnosti, riadiacej sa zásadami rovnosti a bratstva. zrušili feudálne výsady a práva, odstránili súkromné vlastníctvo. Jeden z deviatich hajtmanov v tábore bol Ján Žižka. Kráľ Žigmund sa rozhodol vojensky poraziť husitov a dosiahol u pápeža vyhlásenie križiackej výpravy proti husitským Čechám. Pod vedením Jána Žižku porazili 14. júla 1420 husiti križiakov vo Vítkove. V čase obliehania Prahy vznikol spoločný husitský program nápravy kresťanstva, tzv. štyri pražské artikuly, ktoré vyvierali z triednych záujmov meštianskeho – šľachtického krídla husitského hnutia :
1. aby slovo Božie bolo slobodne kázané
2. aby sviatosť oltárna bola prijímaná pod obidvoma spôsobmi
3. aby sa trestali ťažké hriechy
4. aby sa odstránilo svetské panovanie cirkvi
Po potlačení rozporov v štáte roku 1421 – 1422 v husitskom hnutí nastalo obdobie prevahy meštianskej opozície, trvajúce do roku 1437. V zhode s jej zásadami pokračoval aj Ján Žiška.
Vpády križiakov do Čiech odplácali husiti výpadmi za hranice. Boli to tzv. „ spanilé jazdy“ . Ich cieľom bola snaha získať v okolitých krajinách spojencov. Vroku1428 smerovala ich výprava do Sliezska a v roku 1429 – 1430 do Nemecka. Táboristi vedení geniálnym vojvodcom Jánom Žiškom z Trocnova a po jeho smrti Prokopom Holým boli neporaziteľní. Roku 1431 zorganizoval Žigmund najväčšiu križiacku výpravu proti husitom. Križiacke vojská pritiahli k Domažliciam, no rozutekali sa, len čo začuli hrmot husitských vozov a slávnu husitskú pieseň „Ktož jsú boží bojovníci“. Cisár a pápež sa nakoniec presvedčili, že husitov nemožno vojensky poraziť. Únava z ustavičných bojov postupne otupovala ostrie revolučného hnutia, husitský tábor sa rozkladal. Pokračujúce boje škodili obchodu a bránili meštianstvu využiť dosiahnuté výhody. Na ďalšom pokračovaní revolučného zápasu mala záujem už iba chudoba a jej ozbrojená moc – poľné vojsko. Cisár a pápež využili rozpory medzi husitskými skupinami. Husitská šľachta a väčšina miest boli ochotné dohodnúť sa s cirkvou a Žigmundom. Nezhody v husitskom hnutí viedli k bratovražednej bitke pri Lipanoch 30. mája 1434, v ktorej husiti premohli husitov. V bitke padlo vyše 10 000 bratov z poľných vojsk, medzi nimi aj Prokop Holý. Česká šľachta zvolila Žigmunda za kráľa.
